Vyrastala som ako typické „panelákové“
dieťa. Naši mali známych aj na dedinách a to bol pre mňa iný zážitok... Dodnes ma fascinuje „vôňa“
dediny a ak všetko dobre pôjde, môj detský sen sa stane skutočnosťou a ja už so svojou rodinou sa
presťahujeme do nového rodinného domu na dedinu blízko Martina, kde žijem od narodenia. Môj otec
ma viedol láske k zvieratám od malička; začal kúpou bielej myšky, potom pribudli morčatá, škrečky...
Moja mama má dodnes panický strach zo všetkého, čo sa „hýbe“ a je zvieracieho pôvodu, takže zvieratká,
ktoré boli bezpečne zavreté v teráriách dovolila, no o voľne pobiehajúcej mačičke či psíkovi sa mi mohlo
v spoločnej domácnosti s našimi iba „snívať“. Otec neskôr začal chovať zajace na chate svojich rodičov,
ktorá bola neďaleko sídliska pod horou, kde sa dalo v pohode prejsť aj pešo. Občas keď otec bol v robote,
chodila som kŕmiť zajace aj ja. Cesta bola cez pole aj les, občas som sa bála sama a tak som začala chodiť
so psíkom našej starej susedy. Bol to 9.ročný, tučný čierny stredný pudel GERI, ktorý so mnou našiel „stratenú
mladosť“, a tak som si splnila sen o prvom psíkovi, aj keď iba na venčenie. Zanechal vo mne také hlboké
zážitky, že po vydaji sme si s manželom kúpili hnedú trpaslíčiu pudlicu ALIS s PP a k nej do roka aj
čiernu „toy“ CENAYCU s PP, a tak sme založili svoju prvú chovnú stanicu trpasličích pudlov „SRDCE TURCA“.
10. rokov sme deti nemali a tak sme sa venovali „psím deťom“, odchovali sme 23. krásnych šteniatok, mnohé
z nich žijú dodnes a pár nás úspešne reprezentovalo na výstavách. Po „odchode na starobu“ Aliska v r.2002
a Keňa (Cenayca) v r.2004, sme sa po zvážení situácie a pri našich dvoch malých synoch rozhodli, že psíka
zatiaľ, kým sú deti malé do bytu nie.
Moju prvú mačičku – kocúrika som dostala opäť od otca, ktorý veril, že mamu „zlomí“ na to krásne chlpaté
klbko; nepodarilo sa... Kocúrik sa volal MIŇĎO, bola to pouličná zmes modrého - kresbového s bielou; bol
prekrásny. Mama dovolila iba kým zosilnie a potom hybaj na chatu, chytať myši! Druhá mačička v poradí
bola mladá čiernohnedá - tigrovaná pouličná krátkosrstá NIKA, ktorú doniesol domov môj mladší brat.
Ako mamin miláčik mal výnimku a NIKA u nás zostala asi 3. mesiace, kým ju mama nevidela na záclonách...
Ďalší v poradí bol krásny kocúr polodlhosrstý modrý s bielou, ktorý bol už dospelý a pridal sa ku mne,
na ulici, cestou domov. Bol taký prítulný, že som ho ešte toho večera zaniesla pre istotu na chatu, dala
som ho do „prázdneho zajačinca“, aby neušiel. Volal sa MIŠO a bola to jediná mačka so „psou povahou“ ,
chodil so mnou na prechádzky ako psík, nevzdialil sa od človeka ani na krok. Po 2.rokoch bolo volanie
prírody silnejšie a MIŠKA sme viac nevideli. V 18. rokoch som dostala k narodeninám od kamaráta
dlhosrstého perzského kocúra modrého s bielou s PP, volal sa VASCO a keďže to bol dar, mama ho
nemohla dať preč a dokonca si na neho zvykla! Potom som sa vydala, VASCO ostal doma a ja s manželom
sme začali s chovom pudlov v našej novej domácnosti, ako som už spomenula.
Po „odchode“ našich „pudlích“ dám ostalo doma síce veselo vďaka deťom, ale ja som mala stále pocit,
že mi niečo chýba... Viete, keď sa vám 14. rokov tmolí stále niečo „nemé“ okolo nôh, je to zvyk...
A tak prišlo rozhodnutie na mačičku, kde najťažší bol výber plemena. Ja som už po skúsenostiach s
perzským kocúrom a starostlivosťou o jeho srsť, dlhosrsté plemeno nechcela. Manželovi sa dodnes páči
Ragdoll a Mainská mývalia mačka, raz do domu mu ju určite kúpim... Mne klasika – britská krátkosrstá,
pre jej zavalitý plyšový vzhľad medvedíka, pre rôznorodosť farebných variácií a tiež pokojnú povahu.
A tak prišla k nám v novembri 2005 prvá britská lilavá dáma CHANTAL Guinevr, CZ a k nej do roka druhá
britská so siamskymi lilavými odznakmi EMMY EMOTION Sweet Calimero, CZ; o nich niečo viac v sekcii „Naše
mačky“.
Naše „dámy“ žijú s nami v byte ako právoplatní členovia rodiny a tiež ich mačiatka, ktoré budú vďaka našim
deťom aj dostatočne vymazlené.
